BLUES
Blues je vokálno- inštrumentálna forma hudby ktorá vznikla v afroamerických komunitách na juhu USA (najviac v okolí delty rieky Mississippi) zo spirituálov, náboženských songov, pokrikov čiernych otrokov pracujúcich na poliach, rýmovaných anglických a škótskych národných balád a chválospevov. Blues má korene v spevoch kmeňov západoafrických krajín. Na rozdiel od spirituálov bol v pôvodnom blues dávaný hlavný dôraz na sólový spev. Najčastejšie bol používaný model zvolanie - odpoveď. Sólový hlas bol neskôr sprevádzaný hudobným nástrojom, veľmi často gitarou a harmonikou.
Blues je na vrchole rodokmeňa vývoja americkej a západnej populárnej hudby. Je základom pre vznik moderných žánrov ako sú ragtime, džez, bluegrass, R&B, rock, hip hop a populárne piesne.
„I’m blue“ by mohlo v angličtine znamenať „Som modrý“, skutočný význam tohto slovného spojenia ale znamená „smútim“. Slovo „blues“ odkazuje na to, že človek je pod vplyvom démonov smútku (blue devils), teda je bez nálady a v depresii. Prvá zmienka o démonoch smútku sa objavila v divadelnej fraške Georga Colmana Blue Devils z roku 1798. V afroamerickej hudbe je prvýkrát slovo blues oficiálne registrované roku 1912 v skladbe „Dallas Blues“ od Harta Wanda. V texte tejto piesne sa týmto slovom opisuje depresívny stav.
Štýlový a kultúrny pôvod
Nakoľko má tento žáner svoj zrejmý tvar, pozostávajúci z určitých zvláštností svojho prejavu, dá sa v ňom nájsť niekoľko charakteristických znakov, ktoré boli známe pred vznikom moderného blues. Rannou formou prejavov podobným blues boli pokriky v štýle zvolania a odpovede, ktoré boli funkčným prejavom, štýlom ktorý nesprevádzala snaha o harmonicky hudobne ohraničenú štruktúru. Tvar tohto praotca blues vznikol z pokrikov čiernych otrokov na poliach, ktoré sa postupne rozvinuli do jednoduchých sólových, citovo podfarbených, popevkov. V súčasnom blues môžeme nájsť prvky európskej harmonickej štruktúry spojené so spevom štruktuálne rozdelenom do častí pokriku a odpovede, (ktoré boli typické v tradičných spevoch západoafrických kmeňov) transformovanej do súhry spevákovho hlasu a gitarovej hudby. Tónové kolísanie (vlnenie hlasu) v speve a nosová intonácia sú tiež spoločným znakom bluesovú hudbu a stredo až západoafrickú hudobnú kultúru. Etnomuzikológ Gerhard Kubik dokonca tvrdí, že pôvod niektorých znakov blues (vrátane používania strunových nástrojov) je v islamskej hudbe západnej a strednej Afriky. Melódia Melodika vychádza z bluesovej pentatoniky, ktorá je obvykle rozširovaná do niektorej z viacstupňových bluesových stupníc. Typická je nevyhranenosť medzi durovým a molovým charakterom skladby - použitie veľkej aj malej tercie a veľkej aj malej septimy (veľmi častý je durový sprievod v kombinácii s molovou melodickou linkou). Ďalším charakteristickým tónom (pochádzajúcim z tzv. „blue notes“) je zmenšená kvinta. Rytmus Pre blues je typické štvorštvrťové členenie taktu, kde je každá štvrť ďalej členená na dvanástiny - jedná sa o triolový rytmus s odľahčenou (alebo úplne vynechanú) druhou dvanástinou v každej triole. Vzniká tým charakteristický „kolísavý rytmus“. V melódii sa s obľubou využívajú synkopy a (úmyselne) nepresné frázovanie, ktoré vypadáva zo základného rytmu - tým sa dosahuje okrem harmonického aj rytmické napätie medzi sprievodnou a sólovou (spevnou) líniou skladby.